Reflexie

V nedeľnej televíznej diskusnej politickej relácii zo dňa 06.03.2020 sa predstaviteľ OĽANO vyjadril v zmysle prípravy opatrenia, aby sa v budúcnosti nestalo, aby mafiánske politické strany rozkrádali štátny rozpočet a majetok. Sám Igor Matovič sa pred tým vyjadril v podobnom duchu, teda aby v budúcnosti nedošlo k nejakému zneužívaniu exekutívnej moci nezodpovednými politikmi. Samozrejme, že po voľbách sme vo fáze, kedy sa viacej rozpráva, deklaruje, ako koná. Napadlo mi aj vyjadrenie budúceho premiéra o tom, že zloží „vládu snov“ a ich ovocie práce sa dostane do učebníc. Takéto ciele sú úplne v poriadku. Na druhej strane si tiež spomínam na vyjadrenie Igora Matoviča o tom, že Ministerstvo vnútra ako silový rezort si určite ponechá a pridal pár slov v zmysle robenia poriadku. Takýto prístup je značne rozporuplný, ale nie je ničím iným, ako smutne štandardným postupom v zmysle Vyhral som voľby – môžem všetko. Tak ako pri nástupe k moci Smer vymenil v policajnom zbore a ostatnej štátnej a verejnej správe funkcionárov až na okresnú úroveň, rovnako postupovala Radičovej vláda a všetky ďalšie a zdá sa, že tento vplyv politikov na verejných a štátnych úradníkov bude pokračovať. Boris Kolár považuje za samozrejmé, aby minister-manažér vymenil manažment tak, aby mohol prebrať zodpovednosť za rezort. Lákadlo moci je zjavne veľmi silné. Ak sa Ministerstvo vnútra so svojimi zložkami stane kladivom za spravodlivosť, nástrojom pomsty alebo spravodlivosti, v čom bude nový minister alebo ten, kto ministra bude ovládať, iný od svojich predchodcov. Aj keby bolo konanie akokoľvek oprávnene spravodlivé, stále je to vplyv politiky, ktorý sa môže v budúcnosti opakovať, len v obrátenom alebo inom garde. Ale pomsta, odplata do politiky nepatrí, aspoň teoreticky. Ak deklarácie budúcej koalície avizujú nastolenie poriadku s úmyslom zabrániť zneužívaniu v budúcnosti, skôr by som očakával realizáciu opatrenia na oddelenia silových zložiek štátneho aparátu od vplyvu politikov, aby ho každý ďalší minister riadil a nie zneužíval.

Podobne veľkou úlohou by mal byť pre spravodlivé snaženie novej koalície volebný proces v našej krajine, ktorý v týchto, ale aj v predchádzajúcich voľbách, priniesol fakt, že strany v parlamente nemajú potrebnú podporu oprávnených voličov, teda nadpolovičnú väčšinu. Pri podobnom type rozhodovania by nedostatok nadpolovičnej podpory priniesol konštatovanie o neplatnosti návrhu, ale o neplatnosti volieb nikto neuvažuje. Mimochodom Igor Matovič v relácii na TV JOJ otázku tohto typu úplne odignoroval – ako rýchlo sa učí štátnickému prejavu. Malo by byť alarmujúce, že počet prepadnutých hlasov je väčší, ako počet hlasov víťaznej politickej strany. Malo by byť, ale očividne nie je. Už dávno účel svätí prostriedky, tak načo meniť to, čo pre mňa (hranica medzi súkromným a verejným) prinieslo úspech. Nič nenasvedčuje, že by takáto úloha bola predmetom záujmu novej koalície.

Novinkou, ktorá rozprúdila verejnú diskusiu, je Igorom Matovičom deklarovaná podpora investigatívnej žurnalistiky. V diskusnej relácii som ho počul obhajovať alebo odôvodňovať takýto postup, potrebou kontroly úradníkov a starostov. Slovo starosta som v tejto súvislosti počul prvýkrát, a to ma naozaj zaujalo. Ako prvé mi napadlo, či takto bude kontrolovať aj nemenovaného starostu nemenovanej obce, ktorý sa pravidelne objavuje v správach v čase konania volieb do orgánov samosprávy, nakoľko je starostom obce s počtom obyvateľov v desiatkach alebo stovkách a už dlhé roky nikto na post starostu obce nekandidoval, a tak sa mandát tohto starostu odvíja donekonečna, aj keď konečnosť je aj v tomto prípade istá. Táto téma, pri ktorej hovorcovia a predstavitelia ZMOS-u strkajú hlavy do piesku vyjadreniami typu, že obce majú právo sa sami rozhodnúť o svojom osude, čím pravdepodobne myslia ustanovenia o Zlučovaní a rozdeľovaní obce, ma vždy zaujme a tak trocha aj rozčúli, lebo si neviem predstaviť a pochybujem a neverím, že sa tak už v našej krajine stalo, že by občania v referende zahlasovali o zániku svojej obce v záujme plnenia si samosprávnych kompetencií. Myslím si, že reformu potrebuje územná samospráva a nie obce ako také. Ak sa pri transformácii našej spoločnosti v deväťdesiatych rokoch elegantne a pohodlne transformovala samospráva pravidlom, že každá obec je aj samosprávnou jednotkou, tak pripomínam, že to je len pravidlo obsiahnuté v Ústave a v príslušnom zákone. Ak však skutočný život ukazuje, že tento prístup je už prekonaný a nefunkčný, treba pravidlá zmeniť. Väčšie územno správne jednotky tvorené viacerými obcami, teda žiadny zánik obcí, by na jednej strane priniesol úspory na nákladoch súvisiacich so starostami obci, obecným zastupiteľstvom a ďalšími zamestnancami a na druhej strane by takáto jednotka dostala podiel z daní na väčší počet obyvateľov. Nie je to žiadne salto mortále, stačí sa pozrieť do Česka, Poľska. Na druhej strane je celkom zrejmé, že táto téma má aj politickú vrstvu, pretože zmena ústavy a zákona politickou garnitúrou by priniesla zánik starostovských a iných postov v doterajšom zriadení, čo by mohlo priniesť nevôľu a tým stratu sympatií, čo je v rozpore s pudom sebazáchovy politických strán.

Všetky spomenuté témy narážajú na limit, ktorý je v našej aktuálnej spoločností zrejmý, ktorým je deformácia demokracie na partokraciu. Záujem politických strán je primárny a občan to skôr či neskôr „musí“ pochopiť. Ak však predstavitelia súčasnej koalície deklarujú snahu o systémové zmeny v záujme občanov a nie politických strán, mali by sa týmito zmenami zaoberať a ak by sa veci zmenili, osobne by som uvažoval o hodnotení súčasnej vládnucej garnitúry, ako o osvietenej a nemal by som nič proti tomu, aby sa o nich písalo v učebniciach. Skúsenosť mi však našepkáva, že som zase priveľký optimista.